Tak ako je každý beh špecifickým príbehom, tak aj rôzne obdobia života majú naratívny charakter. Po detstve na dedine a v základnej škole som sa rozhodol pre štúdium na Gymnáziu v Krompachoch. Boli sme silný ročník a dostať sa na „gympeľ“ nebolo vôbec ľahké. Ešte teraz si pamätám, ako som sa tešil, keď som zvládol skúšky a bol prijatý. Na gymnáziu som však z mnohých chybných obrazoch o sebe vytriezvel. Veru, uvedomil som si, že lekár, matematik ani tlmočník zo mňa nebude. Na druhej strane som naďalej objavoval krásu literatúry, písaného, či hovoreného slova, ale aj filozofie. Týmto smerom sa uberal aj výber vysokej školy- učiteľstvo ( slovenského jazyka, náboženstva) alebo psychológia. Nakoniec vyhrala psychológia.

Moja mamka zvykne hovoriť, že sa často ponáhľam. Už od narodenia, ktoré bolo predčasné, potom v reči, ktorá je niekedy nezrozumiteľná a nakoniec v založení rodiny. Už počas vysokej školy som si založil rodinu. A musím povedať, že v tomto s mamkou nesúhlasím - bolo to v tom správnom čase. Jednoducho som našiel ženu svojho života a nebolo, čo riešiť.

Po ukončení štúdia sme už mali 2 deti a tretie bolo na ceste. Začal som pracovať ako psychológ v Centre špeciálno-pedagogického poradenstva v Gelnici. Tu pracujem až dodnes. Popri rodine a práci som začal v roku 2012 aj behávať. Vždy som mal blízko k vytrvalostnému športu. Ale až po zdravotných komplikáciách som si povedal, že je potrebné niečo v mojom životnom štýle zmeniť. A začal som behávať. Najprv to boli tréningy okolo domu (4-5 kilometrov), následne som začal behávať do (z) práce (18 km). To však boli nesystematické tréningy. Často som to všetko behával v tempách, ako by som pretekal. Nemal som ani šajn o intervaloch, úsekoch, fartleku, behu do kopca, rozkluse, regeneračnom či tempovom behu. Až postupne sa ku mne dostávali tieto informácie a ja som menil svoje tréningy. Ale najväčší zlom nastal až potom, ako som začal spolupracovať s trénerom Martinom Holečkom – elitným bežcom a triatlonistom, ktorý je zároveň učiteľom na Gymnáziu v Krompachoch, kde sa najprv stretli aj naše kroky. Pravdupovediac, počas štúdia som ešte vôbec netušil, že sa budem venovať behu na súťažnej úrovni. Ale keď som Martina v roku 2016 oslovil, tak som vedel, že je to správna voľba (športová a aj ľudská) . Táto naša spoločná príprava trvá až dodnes. Pod jeho vedením sa pripravujem na preteky, často spolu komunikujeme o rôznych aspektoch tréningov, stravy, taktiky...

Mám absolvovaných a dokončených 9 maratónov (7 v Košiciach, jeden v Bratislave a jeden v Hamburgu). Opakovane som sa umiestňoval v rámci majstrovstiev SR na popredných priečkach (od tretieho až po piate miesto). Ale až z toho posledného (v roku 2022) mám aj vytúžený majstrovský titul. Viedla k nemu pomerne dlhá cesta a pravdupovediac som s daným umiestnením na štarte ani veľmi nerátal. Dôležité bolo odbehnúť práve tie správne tréningy, venovať sa regenerácii, kvalitnej strave a ostať predovšetkým zdravý.

Musím pripomenúť, že som atletický amatér. Vytrvalostný šport ma teda neživí. Som psychológ a moje zamestnanie mi pomáha v tréningoch hlavne kvôli nefyzickému charakteru práce. Opačne to funguje skôr ako relax - beh je pre mňa zo psychologického pohľadu skôr „ventilom“ a zabezpečuje mi psychohygienu.

Okrem práce mám aj vlastnú (pomerne veľkú) rodinu. S manželkou Luckou máme štyri deti: Tobko (5r.), Mia (11r.), Filipko (12r.) a Kika (14r.) . Prečo to pripomínam? Možno preto, aby bolo jasné, že rodina je pre mňa dôležitá, ale aj ako motiváciu pre ľudí, ktorí majú okrem športu a práce ešte aj rodinné povinnosti. A skĺbiť to všetko dokopy býva niekedy dosť náročné...

Aktuálne sa radujem z titulu majstra SR v maratóne. Ale ešte väčšiu radosť mám zo svojej „úspešnej“ rodiny. To je tá najväčšia výhra.

Okrem športovej a rodinnej stránky sa v tomto čase obraciam spätne v spomienkach aj k iným oblastiam svojho života. Štúdium na Gymnáziu v Krompachoch preto vnímam ako správny krok a ak by som sa mal možnosť vrátiť v čase, tak by som sa rozhodol opäť pre túto voľbu.

P.S.:. V roku 2000 som preteky v Krompachoch vyhral a boli to moje prvé pretekárske skúsenosti.

Mgr. Marián Zimmermann