Na gymnázium som začala chodiť v roku 2007. Nebudem klamať, učenie ma vždy bavilo a na gymnáziu to nebolo ináč. Rada som sa vzdelávala v slovenskom aj cudzích jazykoch, bavila ma literatúra, geografia, náuka o spoločnosti, ale aj dejepis či matematika. Nebolo to len mnou a mojím záujmom o štúdium; často to boli práve profesori, ktorí nám učivo dokázali predstaviť takým spôsobom, že u nás vzbudili záujem byť zvedaví, zaujímať sa o svoje okolie a prehlbovať si vedomosti aj mimo školy. Nezabudnem napríklad na študijný pobyt v nemeckom BadMarienbergu, kde sme sa pod vedením pani profesorky Cukerovej prvýkrát ocitli v medzinárodnom prostredí spoločne so študentmi z ďalších krajín Európy. Celý týždeň sme v medzinárodných skupinkách pracovali na zadaniach týkajúcich sa Európskej únie, no pobyt mne osobne dal omnoho viac: osmelila som sa v reálnej komunikácii v angličtine či nemčine, rozšírila som si obzory, začala sa viac zaujímať o dianie vo svete. Určite aj to bolo jedným z impulzov, ktoré ma priviedli k štúdiu masmediálnej komunikácie v Trnave, kde smerovali moje kroky po skončení strednej školy.

Záujmy a vedomosti, ktoré som získala na gymnáziu, som prehlbovala aj počas vysokoškolského štúdia a pokračujem aj v ďalšom, teraz už pracovnom živote. V súčasnosti pracujem ako manažérka obsahu pre sieť hračkárstiev TOYETO a môj bežný pracovný deň tvorí písanie a tvorba obsahu na blog a sociálne siete. Písanie ma sprevádzalo aj v predošlých prácach a projektoch, ktoré som stihla vyskúšať – či už počas práce v PR agentúre, kde som sa venovala medializácii rôznych značiek a nazrela som aj do zákulisia prípravy slovenských filmov Čiara či Backstage, ale aj pri písaní pre rôzne webové portály. To sa okrem iného neobíde bez pravidelného sledovania a dopĺňania poznatkov z pravidiel slovenskej gramatiky. Pravidelné cestovanie mi stále ukazuje, koľko toho o svete ešte neviem a môj záujem o literatúru a čítanie neustal ani po skončení povinného čítania na hodinách literatúry. Človek sa skrátka učí celý život. Kvalitné základy, ktoré mi dalo Gymnázium v Krompachoch a množstvo pedagógov, na ktorých som tam mala šťastie, mi to však často dodnes uľahčujú.

O gymnáziu sa vo všeobecnosti zvykne uvažovať ako o strednej škole pre tých, ktorí ešte nie sú rozhodnutí, čomu by sa chceli v živote venovať. Ruku na srdce, často je to naozaj tak. Ale viete čo? To vôbec nevadí. Nevadí, že človek v 14 rokoch nevie, čo chce v živote robiť. (Často to nevedia ani omnoho starší ľudia – a je to stále v poriadku.) Vôbec nevadí, že nevedia, čo chcú robiť, lebo gymnázium im ukáže, čo všetko robiť môžu. Niekto si tam nájde cestu k matematike a prírodným vedám, iný k cudzím jazykom, niekto si uvedomí, že chce ísť študovať právo. Čím viac možností človek dostane, tým lepšie si môže vybrať tú správnu. A vďaka gymnáziu sme tých možností dostali naozaj kopec.

Začala som s tým, že gymnázium bolo pre mňa samozrejmým rozhodnutím, a tak si to dovoľujem ukončiť dovetkom, že to bolo rozhodnutie, ktoré som ani na chvíľku neľutovala.

 

Mgr. Monika Želasková