Na osemročné gymnázium som nastúpila ako malé desaťročné dievčatko. Samozrejme plné obáv zo všetkého nového a nepoznaného. No na „našom“ gymnáziu je takmer nemožné cítiť sa osamelo. Takzvanú rodinnú atmosféru malej priateľskej školy je cítiť na každom kroku. Túto našu auru sme neraz preniesli napríklad na Festival vedy a techniky v Bratislave, keď sme motivovaní pani profesorkou Mgr. Janou Legartovou tvorili takmer štvrtinu súťažiacich z celého Slovenska a mali sme vlastnú tzv. Krompašskú uličku.
Taktiež všetky týždne protidrogových aktivít, športové turnaje, vedomostné kvízy, sú veci, s ktorými sa mi spája obrovské množstvo spomienok. Takmer vždy sa niečo dialo a bolo sa na čo tešiť.
No čo si vážim asi najviac zo všetkého, bola podpora, ktorá sa k nám dostávala od pedagógov. Každý úspech, ktorý sa podaril, či úsilie, ktoré študenti prejavili, nebolo brané ako samozrejmosť. Naši učitelia vždy ocenili čas, ktorý sme venovali aktivitám mimo školy, a to bola pre nás stále skvelá motivácia pokračovať.
Som rada, že som prechod zo svojho detstva do dospelosti mohla zažiť práve na tejto škole.

Daša Gardošíková