Na tomto gymnáziu som začala študovať v roku 2016, kedy som tu prestúpila z inej strednej školy a bola zaradená do 2. ročníka štvorročného štúdia. Toto rozhodnutie určite sprevádzalo aj veľa obáv, ale tie sa už v prvý deň v novej škole takmer úplne rozplynuli. Zo všetkých strán som bola zahrňovaná srdečnými úsmevmi, či už zo strany spolužiakov, profesorov, alebo nepedagogických zamestnancov. A práve tento priateľský prístup a pocit prijatia spôsobil, že už po pár dňoch som sa na Gymnáziu v Krompachoch cítila ako doma a nadobudla pocit, že všetkých ľudí tam poznám už roky.

Čo sa týka môjho osobného prístupu ku vzdelaniu, musím povedať, že učenie a nadobúdanie nových poznatkov som vždy mala rada. Nemôžem povedať, že by existoval predmet, ktorý by som neznášala. Či už to boli prírodné vedy, cudzie jazyky, matematika, či dejepis, vo všetkom som si našla niečo, čo ma aspoň trochu zaujímalo. Vždy som sa veľmi rada zúčastňovala na rôznych súťažiach a olympiádach a takto mala možnosť naučiť sa aj niečo viac, nielen to, čo od nás vyžadovali učitelia. A práve v tomto mi Gymnázium v Krompachoch veľmi vyšlo v ústrety. Pamätám si, že už na prvej hodine fyziky s mojou triednou profesorkou Mgr. Janou Legartovou som sa dozvedela o vedeckej súťaži s názvom AMAVET, kde môžu študenti prezentovať svoj vlastný vedecký projekt. Pani profesorka nám navrhla zopár tém s tým, že rada pomôže komukoľvek, kto má o túto súťaž záujem. Tento prístup ma úplne ohúril a dojal, pretože z postoja pani profesorky bolo jasné, že to robí preto, lebo jej na nás úprimne záleží a chce nás niečo naučiť a pomôcť nám. A nešlo len o túto jednu súťaž. Či už to bola chemická olympiáda a stredoškolská odborná činnosť vedená mojom triednou profesorkou alebo aj ďalšie, ako napríklad olympiáda v anglickom jazyku, slovenskom jazyku a literatúre, ale aj biologická olympiáda, vo všetkých prípadoch som sa stretla s ochotou zo strany profesoriek a profesorov, ktorí obetovali kopec svojho voľného času a energie, aby ma na dané súťaže pripravili najlepšie, ako vedeli.

No nebola to len vec súťaží a olympiád, ku ktorým profesori pristupovali takto pozitívne. Jednalo sa o každú jednu všednú vyučovaciu hodinu, ktorú dokázali premeniť na čas plný nových poznatkov prinášaných zaujímavým a častokrát aj vtipným spôsobom, ako aj na možnosť formovať naše osobnosti a pomôcť nám stať sa ľuďmi, na ktorých by mohli byť raz hrdí.

Gymnázium v Krompachoch mi taktiež pomohlo rozhodnúť sa, akou cestou sa vo svojom živote chcem uberať. Tento proces bol pomerne dlhý, keďže sa pokladám za dosť nerozhodného človeka, ako aj to, že som mala rada všetky predmety, a tak som vôbec nevedela povedať, čo by som robila najradšej. Pri pohľade späť môžem povedať, že moje budúce smerovanie ovplyvnila hlavne účasť na biologickej olympiáde pod vedením p. prof. Branislava Bocana a neskôr p. prof. Kataríny Pindrochovej, ako aj na vedeckých súťažiach (AMAVET a SOČ), s ktorými mi pomáhala moja triedna prof. Jana Legartová. Práve na jej podnet som pri príprave môjho výskumného projektu oslovila Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach s tým, či by mi neposkytli priestor na realizáciu nejakého vedeckého projektu. Ich pozitívnou odpoveďou som bola veľmi prekvapená a potešená. Výsledkom našej spolupráce bol projekt o určitom druhu baktérií produkujúcich antibiotiká, s ktorým som to dotiahla na celoslovenské kolo súťaže AMAVET. Po tejto skúsenosti som pochopila, ako veľmi ma prírodné vedy zaujímajú a rozhodla sa viacej venovať práve tejto oblasti.

Ďalšia príležitosť sa mi naskytla o pár týždňov, kedy nám pán prof. Branislav Bocan oznámil, že sa bude konať školské kolo biologickej olympiády. Bez váhania som sa naň prihlásila, no nemala som nejaké veľké ambície, chcela som si to hlavne len vyskúšať. Preto ma veľmi prekvapilo, keď som postúpila do krajského kola a o to viac, že som na ňom skončila druhá a tým pádom postúpila ďalej do celoslovenského kola. V treťom ročníku som sa pokúsila tento výborný výsledok obhájiť, ale keďže som bola v tej najvyššej kategórii, o zopakovaní minuloročného úspechu som veľmi nedúfala. Skutočnosť ale predčila všetky moje očakávania. História sa zopakovala, ale s tým rozdielom, že po celoslovenskom kole ma pozvali na výberové sústredenie pred Medzinárodnou biologickou olympiádou (IBO), ktorá sa v roku 2018 konala v hlavnom meste Iránu, v Teheráne. Po dvoch týždňoch intenzívnej prípravy na Univerzite Komenského v Bratislave a hodinách strávených nad knihami ma čakal veľmi náročný test, podľa ktorého vybrali 4 biológov, ktorí budú reprezentovať Slovensko na tejto súťaži. A ja som bola medzi nimi! A keď som si už myslela, že som dosiahla všetko, čo sa dá, úspech ma neminul ani v Teheráne, v podobe bronzovej medaily, čomu mám ešte aj teraz stále problém uveriť...

Niekto by si mohol myslieť, že tento úspech bola hlavne moja zásluha. Čiastočne je to pravda, keďže si to vyžadovalo hodiny individuálneho štúdia, prípravné týždne na univerzite, mnoho odriekania a sebazapierania, ale nebolo to len o tom. Obrovskou mierou k tomu prispeli profesori, ktorí mi stále pomáhali nielen po akademickej stránke, ale boli mi aj veľkou mentálnou oporou, keďže celá táto cesta k úspechu bola pre mňa psychicky náročná. Cítila som na sebe obrovskú zodpovednosť, ktorú som ale vďaka povzbudivým slovám a úsmevom aspoň čiastočne odbúrala. Vedela som, že aj keď nevyhrám, nebudú zo mňa sklamaní ani nahnevaní. Stali sa pre mňa ľuďmi, za ktorými som mohla kedykoľvek prísť a zdôveriť sa so svojimi problémami a starosťami a byť si istá, že ma vypočujú a poradia mi.

Štvrtý a zároveň aj posledný ročník na Gymnáziu v Krompachoch bol pre mňa pomerne hektický. Nebolo to len kvôli povinnostiam spojenými s ukončením štúdia, ako maturita a stužková. Najväčšou dilemou pre mňa bol výber vysokej školy. Vedela som už, že sa chcem venovať prírodným vedám a študovať buď medicínu alebo biológiu/biochémiu, nevedela som ale na akej univerzite. Účasť na rôznych súťažiach, no hlavne na IBO v Teheráne mi otvorila dvere nielen na mnohých slovenských, ale aj zahraničných univerzitách. Rozhodla som sa preto využiť túto príležitosť a poslať prihlášku na 5 univerzít vo Veľkej Británii. Nedávala som veľké šance tomu, že ma príjmu, a ani som reálne neuvažovala nad štúdiom v ďalekom zahraničí, preto bolo moje prekvapenie o to väčšie, keď ma bez ďalších požiadaviek prijali na 4 univerzity a na piatu, ktorou bol Oxford, ma pozvali na interview. Toto pozvanie som po krátkej úvahe prijala a týchto pár dní strávených tam boli jedny z najkrajších v mojom živote. Aj keď moje interview úspešné nebolo, táto skúsenosť bola pre mňa veľmi užitočná, keďže mi priblížila systém výučby na britských univerzitách a pomohla mi pochopiť, prečo sa na nich oplatí študovať. Následne som aj ďalšie 4 ponuky začala zvažovať oveľa reálnejšie a nakoniec po mnohých rozhovoroch s rodinou, ako aj s profesorkami na gymnáziu, som prekonala moje obavy a rozhodla sa pre štúdium biomedicíny na Univerzite v Edinburghu, čo pokladám za jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.

V závere by som chcela podotknúť, že nestačí len dobrá škola na to, aby z každého žiaka vychovala niečo výnimočné. Nefunguje to ale ani opačným smerom. Občas talent a motivácia nestačia. Ak nie sú nablízku ľudia, ktorí ich dokážu objaviť a pomôcť žiakom rozvíjať, ľahko sa môže stať, že tieto cenné vlastnosti navždy zostanú zapadnuté prachom. Preto svoje rozhodnutie študovať na Gymnáziu v Krompachoch nikdy neoľutujem. Táto škola, konkrétne všetky profesorky a profesori, mi pomohli nielen objaviť môj talent, ale vychovali zo mňa človeka, ktorý si vytvoril vzťah ku všetkých predmetom a takto sa môže stať rozhľadeným v každej oblasti.

 

Jana Hennelová